Sviatok všetkých svätých

Jeseň prináša nielen farebnú prírodu, poslednú úrodu, ale aj teplé oblečenie, kratšie dni, svieže rána a útulné domovy so sviečkami a vôňou sladkého pečiva. V tomto období sa aj v minulosti ľudia viac stretávali, rozprávali a začali sa priadky a páračky. V priebehu storočí sa neskorá jeseň – tento čas – na základe cirkvi, stala obdobím dušičiek, obdobím tých, ktorí nás opustili.

Koncom októbra je úbytok svetla veľmi citeľný. Október sa schyľuje ku koncu a je viac nostalgický, spomienkový a plný stretnutí s rodinou. Prvé dni nasledujúceho mesiaca sú späté so sviatkami Všechsvätých či Pamiatkou zosnulých. Už naši predkovia verili, že duše mŕtvych sú s rodinou na každej významnej udalosti. Pôvod tohto sviatku siaha do 10. storočia. „Opát benediktínskeho kláštora v Cluny v snahe čeliť pretrvávajúcim pohanským obradom nariadil, aby sa pre dobro všetkých v Pánu zosnulých kresťanov rozdávali v kláštoroch jeho rádu 1. novembra bohaté almužny, zvonili zvony a spievali žalmy za mŕtvych. Tento deň sa u katolíkov považuje za deň spomienky na tých, ktorí ešte nedosiahli blaženosť alebo sú vo fáze očisťovania a prípravy prechodu z očistca do neba. Na druhý deň sa z toho istého dôvodu slúžila svätá zádušná omša.“ píše vo svojej knihe Tradície na Slovensku Zora Mintalová Zubercová.

V minulosti, v tradičnom vidieckom prostredí bolo stále mnoho práce okolo domu, zvierat, na lúkach a v hore, a aj napriek úcte k mŕtvemu sa hroby príbuzných nenavštevovali v tak enormnom počte. Na zosnulých spomínali v modlitbách a v mysli. Pred spomínanými sviatkami sa hroby zosnulých zdobili čečinou, detské hrobčeky zas zimozeleňou. Na hrobe zapálili sviečku, ktorá mala ochrániť ako mŕtveho tak i pozostalých pred zlými silami. Avšak táto tradícia zapaľovania sviečok sa vo všetkých regiónoch rozšírila až po 2. sv. vojne. Vence a kvetinová výzdoba pribudli až oveľa neskôr.

Na konci 19. storočia sa na väčšine územia Slovenska na hroboch nekonali tradičné obrady súvisiaci s kultom predkov. Kontakt s dušami zosnulých sa tak preniesol do jednotlivých domácností, kde si ich uctili jedlami prichystanými z noci 1. novembra na 2. novembra. Tento zvyk bol rozšírený najmä na strednom Slovensku, nechávalo sa na stole maslo, chlieb a syr, poprípade kus večere. „Pretože duše zomrelých mali na jednu noc vystúpiť z očistca, kde v plameňoch pykali za svoje hriechy, gazda mal naplniť lampu olejom alebo maslom, aby si dušičky mohli popáleniny z očistca natrieť a ochladiť.“ Tradície na Slovensku
Niektorí položili na stôl i nôž, aby si duše mohli z pečiva odkrojiť. Tradovalo sa, že ak by v túto noc zomrelí na stole nič nenašli, celý rok by plakali od hladu. Ďalším zvykom bolo rozdávanie jedla chudobným s prosbou o ich modlitby za pokoj duše.
Ďalšou tradíciou bolo pečenie tradičného pečiva – žemlí v tvare hnátov, položených do tvaru kríža, ktoré sa zvykli nazývať aj ako „kosti svätých“. 1. novembra a 2. novembra sa pieklo aj štvorhranné pečivo plnené makom či džemom, pričom sa zvyklo prezývať aj „dušičkami.“

So sviatkom všetkých svätých sa spájajú aj rôzne ľudové pranostiky. Ako napríkad : Ak na  Dušičky prší, duše oplakávajú svoje hriechy. Ak ľudia zbadali na Dušičky inovať, veštilo to tuhé mrazy na Vianoce.

A čo Halloween ?

Juraj Zajonc z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied uviedol, že vyrezávanie tekvíc slúžiacich ako svietniky, označovaných aj ako svetlonos, a ich umiestňovanie do exteriéru i interiéru, bolo v jesennom období na Slovensku známe už pred udomácňovaním sa Halloweenu. Podľa Zajonca býva spájaný aj so starším, pôvodne keltským sviatkom na prelome starého a nového roka, pripadajúcim na prelom októbra a novembra, ktorého súčasťou bola spomienka na mŕtvych. S ním súvisia oslavy predvečera Sviatku všetkých svätých a v tejto podobe bol sviatok prinesený írskymi emigrantmi do USA. „Verilo sa, že v tú noc vychádzajú škriatkovia, ktorí môžu ovplyvňovať ľudí. Ľudia sa zvykli prezliekať, aby tak zmiatli tieto bytosti. Bol to večer plný čarov, ktorý Kelti svätili,“ vysvetľuje pôvod tradície odborníčka z Ústavu etnológie SAV, Zuzana Beňušková.

Všetky tieto dni patria medzi spomienkové dni, ktoré sú venované zomrelým. Na Slovensku má úcta k mŕtvym veľmi silnú tradíciu a jej korene nachádzame už v pohanských časoch. Ľudia navštevujú cintoríny, na hroby kladú vence, či kvety a pália sviece. Tento zvyk má pôvod v keltskej tradícii – sviatku Samhaim, ktorý sa slávil v deň keltského Nového roka, čo pripadalo na 1. november. Kresťanstvo tento obyčaj prebralo a dalo mu nový obsah v podobe Sviatku Všetkých svätých (1. november) a následných Dušičiek – Pamiatky zosnulých (2. november). Podľa keltskej tradície sa v túto noc prelínajú svety mŕtvych a živých. Kelti zapaľovali oheň, aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, aby sa mohli zohriať a stráviť noc s pozostalými. Dnes nadobúda svetlo sviece symbol života. Počas samhainskej noci Kelti pálili figuríny ako symbol choroby, trápenia a starostí, aby mohli očistení začať Nový rok.

Keď sa začítate do názorov etnológov, psychológov, kňazov a historikov, tak zistíte, že Halloween je niečo, čo sa prieči podstate toho, čo oslavuje katolícka cirkev a v čo by mal každý človek veriť – v dobro, spravodlivosť a kultúru života. To patrí k tradičným slovenským zvykom. Halloween ponúka niečo, čo oslavuje smrť, zdôrazňuje strach, je zameraný na násilie a ubližovanie.

Zdroj:
Zora Mintalová Zubercová : Tradície na Slovensku
Martin Bosák,  Rudolf Bosák: Zvyky a tradície na Slovensku

0 komentárov k “Sviatok všetkých svätýchPridajte vlastný →

Pridaj komentár